Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Skýcovská tragédia

Začiatkom marca sa partizáni stiahli z obce do hôr. Prístupové cesty do dediny boli stále zarúbané. Keď sa ku Skýcovu blížil front, nemecké velenie potrebovalo pre ústup spojovaciu hradskú cez Skýcov na hornú Nitru. Viackrát sa snažili uvoľniť priechod, ich útok bol vždy odrazený.

15. marca 1945 zaútočili nemecké jednotky tankami a pancierovými autami na Skýcov zo všetkých strán, od Topoľčianok, Ješkovej Vsi i od Veľkých Uheriec. Nenarazili na žiaden odpor, obec obsadili bez boja. Nariadili, aby sa všetci muži zhromaždili pred kostolom.Ku kostolu prišlo len niekoľko starcov. Väčšina mužov bola v horách alebo medzi partizánmi.

Medzitým prišla do Skýcova motospojka z Veľkých Uheriec s rozkazom, aby ľudí nepostrieľali, ale ich vyhnali a obec vypálili. A tak sa o 14.00 hodine zoradil sprievod obyvateľov Skýcova a vydal sa na cestu do neznáma. Sprevádzaní nemeckými vojakmi išli smerom na Bošany a Bielice, neskôr sa trasa zmenila. Cez Práznovce pokračovali do Topoľčian, kde ich prevzali slovenskí žandári. Cestou na Bojnú im umožnili, aby sa potratili po domoch a po známych. Skýcovčania ako vápenkári ich mali v tomto kraji dosť.

Netušili, že ich rodná dedina na druhý deň 16. marca 1945 ľahla popolom. 

phoca_thumb_l_vojna_1_zmena_velikosti

 

phoca_thumb_l_vojna_zmena_velikosti

Keď sa Nemci valili do dediny, v horách narazili na skupinu mužov zo Skýcova, ktorí sa skrývali v bunkroch. Boli to: Michal Just, Július Just, Ján Šupa so synom Jánom, Matej Bernát, Matúš Žikavský, Bartolomej Černák, Anton Jurík a Rudolf Černák. Nemci ich zajali a odvliekli do Novák, odtiaľ do koncentračného tábora v Kremzi, neskôr do Mauthauzenu, kde boli až do skončenia vojny. Do vypáleného Skýcova sa vrátili v júli 1945. Do vyrabovanej a opustenej dediny sa v podvečer 15. marca vrátili i skýcovskí povozníci, ktorí boli predávať drevo v okolí Topoľčian. Dedinu opustili v noci, a tak netušili, čo sa počas ich neprítomnosti v obci udialo.

phoca_thumb_l_vojna9_zmena_velikosti

Na tieto udalosti si so smútkom, ale veľmi živo spomína vtedy 23-ročná Cecília Novácka:

„15. marca 1945 sme v noci išli s otcom predať drevo do Topoľčian. Už v Ješkovej Vsi nás pristavil chlapík, išiel so sekerkou na pleci do hory, a hovoril nám, aby sme zhodili drevo a vrátili sa domov, že v ich dedine sa Nemci chystajú na Skýcov. Drevo sme si kúpili na predaj, a tak sme oň nechceli prísť. Preto sme pokračovali v ceste. Išlo nás šesť vozov. Ondro Jenis so synom Jožom, Ján Jenis s dcérou Máriou, Eduard Žikavský-Gerov s dcérou Magdou, Ján Pavkov-Belov... Niektorí išli po ceste, my sme si cestu skrátili skratkami po hore. Z dediny sme išli medzi prvými. Drevo sme predali v Topoľčanoch a vracali sme sa domov. Opäť horou, teda o tom, čo sa zatiaľ stalo v dedine, sme nič nevedeli. Už na Dedinskej (cigánska osada asi kilometer za dedinou) som si všimla, že tam nie je ani jeden Cigán. Všimla som si udupanú zem od kráv, popri ceste sa ešte držal sneh. Pri cintoríne vystrelil Nemec a zakričal: „Halt!“ Ostali sme stáť. Domov nás nepustili. Zaviedli nás na farský dvor. Tam už boli aj ďalší povozníci. Mali sme veľký strach. Nemci tam varili, smažili... Rozhodli, že si môžeme ísť vziať domov niečo do batoha. S každým išiel jeden Nemec. Dom bol vyrabovaný. Kufor s cennosťami bol rozhádzaný po izbe. Vzala som škatuľu s dokumentmi a peniazmi, bola pod hradou v izbe. Keď som si vzala stoličku a začala som ju hľadať, Nemec si myslel, že je tam zbraň a namieril na mňa automat. Do batoha som vzala aj periny. Otec vzal do plachty krmivo pre kone. S plačom som išla z domu aj s otcom na farský dvor, Nemec išiel za nami. Spať nás dali do krčmy. Plakala som celú noc, nevedela som, čo je s ostatnými. Túžila som byť medzi nimi. Asi o deviatej hodine ráno sme boli pripravení na odchod. Jednému Nemcovi som povedala, či by som nemohla ísť do sestrinho domu, bývala blízko krčmy. Povedal, že ak to nie je ďaleko, môžem. Išiel so mnou. Aj v jej dome bolo všetko zničené, vyrabované. Šaty z domov boli povynášané v jarku pod farou. Čo sa ešte dalo, pohádzala som do batoha. Nemec mi povedal, že o 2 – 3 dni sa vrátime, ale nájdeme len to, čo si vezmeme so sebou. Hovoril po slovensky, asi bol z Veľkého Poľa. Chodili sme tam s otcom predávať vápno, možno ma aj poznal. Batoh som dala na voz. Dlho sme stáli pred krčmou. Nemci nevedeli, čo majú s nami urobiť. Jeden z nich nám začal vypriahať koňa. Keď ho odopol, ja som ho zapla, on ho odopol, ja som ho zapla... Neviem, kde som nabrala odvahu, ale čo by sme si boli bez koňa pomohli. Ostatní Nemci sa na nás dívali zo schodov krčmy. Nakoniec mu jeden z nich hovorí:

„Prosím ťa, ako sa dostanú z dediny, keď im vezmeš koňa?“ A tak nám ho nechal.
Naostatok rozhodli, že pôjdeme smerom na Topoľčany. Pod Slačmi pri horárni sme sa stretli s ostatnými Skýcovčanmi. Tí tam boli celú noc. Horáreň horela, deti plakali, dospelí sa modlili. Našli sme tam aj moju sestru s tromi deťmi. So sebou hnala päť kusov dobytka. Pomáhal jej ani nie deväťročný syn. Jej muž, ako väčšina mužov z dediny, bol v horách. Spolu s ostatnými sme pokračovali v ceste do Bošian a do Bielic. Odtiaľ nás vrátili do Topoľčian, kde nás čakali členovia Červeného kríža. Pripravili nám jedlo, ale veru mne nechutilo nič. V Topoľčanoch nás Nemci odovzdali slovenským žandárom. Tí nás viedli smerom na Bojnú. Povedali nám, že ak máme nejakých známych, aby sme sa potratili. Kde kto mohol, tam sa uchýlil. O pár dní sme sa s Cilkou Šupovou vybrali z Bojnej domov. Boli sme zvedavé, ako Skýcov vyzerá. Pri Cigánoch sme natrafili na chlapov, tiež sa vracali do dediny. Povedali mi, že môj brat je strelený do nohy a leží u Cigánky. Navečer sme išli aj s ním do jeho domu v dedine. Noc bola strašná. Báli sme sa, čo ak nás zbadajú Nemci. Brat nespal, mal vysokú horúčku, utekal z domu...

Do obce sa pomaly vracali aj ostatní ľudia. Žalostný bol pohľad na tú skazu. Domy boli zhorené, trčali len holé múry a komíny. Bývať sa v nich nedalo. Blížil sa front, a tak sme išli cez Rakytie na Žrebčín a odtiaľ do Hostí, kde sme s viacerými Skýcovčanmi prečkali až do prechodu frontu.“

phoca_thumb_l_vojna3_zmena_velikosti

Zážitky a udalosti skýcovskej tragédie vyvolávajú aj po rokoch smútok na tvári a slzy v očiach u tých, ktorí tieto smutné udalosti prežili. Spomienky Ľudovíta Paukovho na evakuáciu a vypálenie Skýcova zaznamenala jeho vnučka Diana: „Cez prázdniny som bola u mojich starých rodičov. V televízii dávali film, ktorý som chcela vidieť. Môj starý otec však pozeral dostihy. Spýtala som sa ho, prečo práve dostihy. Tu začal svoje rozprávanie: „Mám veľmi rád kone. Keď som bol mladý, chovali sme ich. Bohužiaľ, v tvojom veku sme o ne prišli.“ Ostal ticho a ja som sa viac nepýtala. Až neskôr začal rozprávať o udalostiach, ktoré zažil počas 2. svetovej vojny a ja som všetko pochopila. „Písal sa 15. marec 1945,“ povedal, „dedina bola plná Nemcov, sliedili a čakali na to, kým uvidia Skýcov v troskách. Keď prišli do dediny, mohlo byť asi desať hodín. O trinástej hodine prišiel rozkaz na evakuáciu obyvateľov. Všetci sme sa mali stretnúť pri kostole. Už samotná myšlienka, že by nás odviezli do Nemecka, mi nahnala strach. Preto som horúčkovito počúval otca, hlavu rodiny. Najstarší brat ostal doma a skryl sa. Otec, mama , ja a sestry sme išli ku kostolu. Tu už nebol nikto, prišli sme neskoro.“ „ A prečo ste sa omeškali ?“ spýtala som sa. „Pretože sme sa museli postarať o pár koní a päť kráv. Zbadali sme zástup ľudí smerujúcich na Topoľčany. My sme sa aj s ďalšími rodinami ukryli v lese. Báli sme sa , že nás nájdu Nemci. Predtým sa totiž udiala veľká prestrelka na Vápeniciach. Strach nás dohnal až pod Hrušov. Dlho sme však neboli sami. Onedlho prišli Rusi a chceli naše kone. Otec ich, samozrejme , nechcel dať. Ja som sa bál, veď mali samopaly... Preto som otcovi povedal, nech si kone vezmú. Bolo to ťažké. Jedného z nich zastrelili, a o druhom sme sa už nič nedozvedeli. Po tejto udalosti sme sa vrátili do dediny. To, čo sme uvideli, bolo strašné, ťažko stráviteľné ľudskými očami. Dedina bola zhorená do tla, no z nášho domu aspoň niečo zostalo.“ „Ako je to možné?“ spýtala som sa. „ Vďaka bratovi , ktorý z úkrytu sledoval náš dom a každý nový oheň zahasil. Mal šťastie, že to prežil ...“povedal. „ A ďalej, čo bolo ďalej?“ horela som nedočkavosťou. Zaujímalo ma, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí mali byť odvezení do Nemecka. „Partizáni vyhodili most, a tak nebolo možné ísť ďalej. Zachránilo sa tak mnoho ľudí.“ „Áno, zachránilo sa mnoho ľudských životov, ale mnoho ľudí prišlo v tejto strašnej vojne aj o život. Preto sa modlím, aby sa už niečo také v budúcnosti neopakovalo.“

Do vypáleného Skýcova sa vo svojich spomienkach vrátil aj Dmitrij Placharov, bulharský partizán z oddielu Národný pomstiteľ:

„Bol mesiac máj roku 1945. Prvé povojnové dni ma zastihli v meste Zlaté Moravce. Rozhodol som sa vydať do dedinky Skýcov, kde sa počas SNP nachádzala základňa nášho oddielu Národný pomstiteľ, ktorý viedol kpt. Viktor Ivanovič Maximov. Moja cesta viedla do hlbokého driemajúceho lesa. Krajina bola žalostná. Po oboch stranách cesty boli jamy po bombách, pole bolo skoro celé preryté zákopmi, tu a tam bolo vidieť zničené domy a ploty. Všade, kde zdvihneš oči, vidieť pustošivé stopy vojny, ktorá sa prehnala cez tieto miesta len pred niekoľkými dňami. No i tak nehľadiac na to, vzduch bol naplnený radosťou. Áno,vojna sa skončila! Po niekoľkých hodinách cesty som dosiahol vrch kopca. Pod jeho úpätím ležala dedina. Zarazil som sa – dedina bola mŕtva! Nikdy nezabudnem na tento krutý obraz. Cez vetvy stromov bolo vidieť obhorené steny domov. To bolo všetko, čo ostalo po malebnej dedine Skýcov. Koľko času som sedel v zamyslení na vrchu kopca nad dedinou, neodtŕhajúc z nej oči, neviem.Viem len to, že som sa ťažko zdvihol zo zeme a ako opitý som prešiel po pustých uliciach.Bol večer ako vtedy, keď náš oddiel prvýkrát vstúpil do Skýcova, no teraz bolo ticho. Nikto mi nevyšiel oproti. Okolo mlčky stáli obhorené steny domov, ktoré hádzali zlovestné tiene. Vari je to ten rajský kútik, ktorý som videl minulú jeseň? Moje myšlienky boli prerušené, keď sa objavil Ján Pavkov, môj gazda. Nestačil som sa spamätať a už ma obklopilo niekoľko sedliakov. Stískali mi ruky, akoby sa chceli presvedčiť, že pred nimi naozaj stojí Bulhar Miťko. Ukázalo sa, že sa dopočuli, že som zahynul pri prechode frontu. Stretnutie bolo nečakané, dojímavé. V prvej chvíli som nemohol vydať ani hláska, len som kýval hlavou. Srdce mi zovrelo od žiaľu, keď som sa dozvedel, čo si museli títo ľudia vytrpieť . Nemci spálili ich domy, zobrali im dobytok, mnohí stratili svojich blízkych. Dozvedel som sa , že Ján, Anton i Ľudmila aj Rozália sú živí a zdraví. Nikdy som sa necítil tak dobre ako vtedy. Gazdovia ma prosili, aby som zostal u nich dlhšie. No mňa čakala dlhá cesta - cesta domov, do mojej vlasti. Rozlúčil som sa so svojimi priateľmi z neveľkej slovenskej dedinky s nádejou, že si postavia novú dedinu, ktorá bude krajšia ako tá pred vojnou.“

O dva týždne 30. marca 1945 bol Skýcov oslobodený vojakmi sovietskej a rumunskej armády . Jeho obyvatelia sa mohli vrátiť domov, do vypálenej obce. Zhorelo 262 domov. Zostali iba kostol, fara, škola a niekoľko domov, v ktorých boli ubytovaní Nemci. Obyvatelia obce prišli o všetok hmotný majetok, o svojich blízkych, ktorí padli v boji.

Mnohí sa vrátili z koncentračných táborov s podlomeným zdravím. Počas 2. svetovej vojny pôsobilo zo Skýcova v rôznych partizánskych skupinách 39 mužov, 6 Skýcovčanov na východnom fronte vstúpilo do 1. československej armády pod velením generála Ludvíka Svobodu - Michal Žikavský, Ján Matejov, Ján Grohmann, Viliam Jagerský, František Dávid a Ľudovít Godor.

18 občanov Skýcova bolo odvlečených do koncentračných táborov. O to najcennejšie – vlastný život - prišlo počas vojny 13 ľudí: Ondrej Gajdoš, Felix Grohmann, Jozef Grohmann, Ján Gahér, Jozef Jenis, Július Just, Ján Kováč, Rudolf Klučiar, Ján Matejov, Jozef Šútor, Michal Zrasták, Peter Žikavský a Cecília Sulková.

Skýcovčania nezabúdajú na obete 2. svetovej vojny a na tragédiu vypálenia obce. Každý rok si 15. a 16. marec 1945 pripomínajú pietnym spomienkovým zhromaždením.

Pri príležitosti 50. výročia vypálenia obce zaznela na pietnom spomienkovom zhromaždení pieseň, ktorej autormi i interprétmi boli Peter Černák, Bartolomej Matejov a Laurinc Matejov. Odvtedy znie pieseň v podaní spevokolu Vápenkár každý rok pri spomienke na vypálenie obce.

Text: Monografia Skýcov - Mgr. Helena Juríková

 

V TRIBEČSKOM KRÁSNOM POHORÍ


V Tribečskom krásnom pohorí
vencami hôr obklopená.
/: Bola tu dedinka malá,
našim srdciam veľmi milá,
tam som rástol, tam som žila. :/

V štyridsiatom štvrtom roku
prišli do nej partizáni.
/:Žili sme my spolu s nimi
jak jedna veľká rodina ,
kým neodbila hodina. :/

V nešťastnom mesiaci marci
prišli fašistickí Nemci.

/:Pätnásteho nás vyhnali,
šestnásteho Skýcov horí,
zostali len holé múry. :/

Osud bol k nám veľmi krutý,
dielo našich rúk sa rúti.
/:Dedina je spustošená
a od svojich opustená,
putujeme do neznáma. :/

V tom skýcovskom cintoríne,
pribudli tam hroby nové.
/:Chlapec, ktorý mal dievča rád,
on bojoval za svoju vlasť,
nevrátil sa už nikdy viac. :/