Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Pálenie vápna

V blízkom okolí i vo vzdialenejších kútoch Slovenska sa Skýcovčania stali známi vďaka kvalitnému vápnu. S pálením vápna začali pred viac ako 250 rokmi. Základnou surovinou bol vápenec, ktorý ťažili v štôlňach na Vápennom vrchu. Bola to ťažká a nebezpečná práca. Nalámaný kameň previezli k peci. Kameň bolo treba uložiť do nej, zasklepiť ju. Najprv sa ukladal po obvode pece, postupne sa vytvorila klenba, pec sa zatiahla. Potom sa kameň kládol na klenbu. Do stredu väčšie kamene a ku krajom drobnejšie. Navŕšil sa kopec, prikryl sa škrutami, aby sa oheň udržal čo najdlhšie. Podľa potreby sa kameň štiepal, tĺkol sa puckami. Pri sklepení pece pracovali 4 – 6 ľudia. Čím ich bolo viac, tým bola pec rýchlejšie zasklepená.

 

phoca_thumb_l_pece3_zmena_velikosti

 

phoca_thumb_l_pece2_zmena_velikosti

Na vypálenie jednej pece, teda 10 – 12 metrov vápna, sa spotrebovalo 6 – 8 metrov dreva.

Pec horela nepretržite 24 hodín, až kým nebol kameň jasno žeravý. Po vychladnutí sa vápno vybralo do pripraveného voza. Do drabinového voza sa vložila z vŕby upletená košina, ktorá zabránila, aby vápno z voza nepadalo.

Okolo polnoci odchádzali furmani do blízkych i vzdialenejších miest i dedín. Vozom, ktorý ťahali kone, sa dostali do Štúrova i do Komárna, cez Veľké Pole do Žarnovice a smerom na Bošany do okolia Topoľčian.

Podľa odbytu predaj trval 1– 2 dni, no niekedy 3 – 4 dni. Cez deň predávali svoj tovar, nocovali tam, kde ich zastihla tma. Obyčajne v hostincoch alebo u známych gazdov. Voz zatiahli do šopy a s koňmi prenocovali v maštali. Za predané vápno priniesli vápenkári peniaze alebo naturálie – obilie, kukuricu.

Pece na pálenie vápna sa najskôr nachádzali v blízkosti dediny. Nebezpečenstvo požiaru donútilo vápenkárov presťahovať ich popri ceste smerom na Veľké Uherce. Dovážanie vápenca bolo ďaleko, preto sa začali pece budovať pod Vápenným vrchom smerom na Bošany.

V čase najväčšieho rozkvetu vápenkárstva bolo na Vápeniciach až 80 pecí, toľko bolo v dedine aj párov koní. S pálením vápna začínali vápenkári pred Veľkou nocou, prestávku mali počas žatevných prác a po nich pokračovali až do neskorej jesene.

Pálenie vápna po vojne postupne zanikalo. Dôvodov bolo niekoľko. Mnoho mladých ľudí odchádzalo z dediny, alebo si našli stabilné zamestnanie vo fabrikách. Aj keď bolo skýcovské vápno kvalitné, jeho cena v porovnaní s priemyselne vyrobeným bola vyššia. A posledným dôvodom bolo združstevnenie dediny v roku 1959.

Pece chátrali a postupne boli zbúrané. Sem-tam si vypálili dedinčania vápno pre svoju potrebu na výstavbu rodinných domov. Vápenkári pomaly vymierali..

 

phoca_thumb_l_vapno_071_zmena_velikosti


Ťažkú prácu vápenkárov zachytáva i pieseň Vápenkár som zo Skýcova:

 

Vápenkár son zo Skícova,

chto ma viďí, hneď ma pozná,

šati ubielenie

ako mlinár mán.


Ruki tvrdie od roboti

ako ten kemen skícovskí,

kerí sa viberá

z horúcej peci.


Vápno, vápno vivolávan

keť sa po sveťe uberán.

Kúpťe, ženy , vápno,

kín ho ešťe mán.


Ženički ma raďi majú.

„Dajťe kopcon!“, tak žiadajú

a groše gu grošu

sa mi zhŕnajú.


Koníčki si pošibávan,

keť sa ja domou poberán.

Na svoj ťaškí život

si ja spomínan.

 

Text: Monografie Skýcov - Mgr. Helena Juríková