Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Spomienky

V tejto neobyčajnej sekcií si môžete prečítať krátke poviedky a básne skýcovského rodáka Jozefa Belicu ml., ktoré sa zachovali vďaka p. učiteľke Natálii Maliarikovej z Prievidze. Verím, že mnohých svojou poetikou a hlavne opisom konkrétnych osôb zaujmú.

 

Šugiar

Veru už 50 rokov sa vraciam hore Levošom domov na Skýcov .Aj teraz sa chcem aspoň na chvíľu v spomienkach vrátiť do čiaš, keď som ešte ako chlapec spolu s mojimi rovesníkmi práve tu v Leveši chytal pstruhy či raky. Boli sme dobra partia, vždy a všade spolu. Tak nás aj poznali --Števko Havran, Janko Janúšov, Števko Francíkov a ja. Boli sme vždy pri všetkom aj nás volali štvorlístok. Nechýbali sme tam, kde bolo niečo dobré, ale najmä zlé sa bez nás neobišlo. A práve tento potok Leveš bol naším prístavom. Veď nikde nablízku nebolo možné si v letných horúčavách urobiť kúpalisko. Tu sme si našli miesto, kde bolo koryto rieky najhlbšie. Z kameňov sme urobili hate, hrádze, a keď voda v našej hrádzi bola aspoň po pas, už sme mali kúpalisko.
Voda bola studená ako ľad, takže sa v nej veľmi kúpať ani plávať nedalo. Iba tak do nej vbehnúť a rychlo sa prebrodiť na druhý breh, na trávičku. Pravda, tieto radovánky sme si mohli dovoliť len uprostred leta, keď slniečko poriadne pálilo. To bolo naše leto, letné hry a radovánky! Takto sme sa schádzali nielen chlapci ale aj dievčatá a nebolo to len o opaľovaní a kúpaní v plavkách či v iných kúpacích úboroch. Dievčatá si vyzliekli blúzky a sedliacke sukienky, zostali len v takej košieľke. Nebola to kombinetka ako dnes, len taká platená doma šitá košeľa s ramienkami, alebo len okolo krku vystrihnutá a na pleciach zošitá. A keď dievča v takejto košieľke vbehlo do vody, nadvihla sa jej, zostala na hladine a my sme mali možnosť vidieť dievčenský zadoček, s čím sme vlastne aj dopredu počítali. Často sme preto dievčence nasilu naháňali do potoka. Lenže staršie sa nám aj na odpor postavili, kameňmi nás vyhádzali a nakoniec nás aj do vody hodili. Máčali nás ako mačence a naháňali nás veľkou viazanicou žihľavy. Boli to pravé bojovníčky -- Marka Kuchnova, Irenka Gedianova, Helenka Hopcova, Irenka Kešelova. Zábave nebolo konca kraja, ale niekedy to aj neslávne skončilo. Spomínam si na jeden nevydarený deň, keď sem sa hrali na šugiar. Čo to vlastne bolo? Nuž taký živý bič. Deti sa chytali za ruky, vpredu bol najsilnejší a začali. Bežali, bežali, a keď už boli poriadne rozbehnuté, prvý zabočil doľava a hneď doprava, všetkými to švihlo, ale najviac tým posledným, ktorý priam odletel. Záležalo na jeho šikovnosti, ako dopadol. Nuž a raz to dopadlo takto. Kúpali sme sa, kúpali a nevšimli sme si, že blízko v tráve je osie hniezdo. Spravili sme si šugiar, rozbehli sme sa, roztočili sme a ten čo bol na konci, odletel tak nešťastne, že pristál priamo v osom hniezde. Ktože to bol? Veru Ferko Hejtúrov. No to ste mali vidieť. Pobúrené osy sa na neho vyhrnuli a pustili sa aj medzi nás. Každému sa ušlo nejakej žihadlo. Hoci sme skúšali rôzne formy záchrany, hádzali sme sa do vody, utekali preč, nič to nepomohlo. Osy si nepreberali, chlapec, dievča, holý, oblečený. Najhoršie dopadla Marka Pekárová zo svojimi krásnymi kučeravými vlasmi, lebo osy sa do nich zaplietali a pichali, pichali. Všetky dievčence ju potom ratovali. Po takomto nešťastnom závere nášho šantenia sme sa rýchlo pratali pod krídla našich starých materí, ktoré nám poskytli prvú pomoc. Natreli nás „borcesom“, tak sa volala vtedy alpa, alebo octom a pritom nám nechtom vytrhávali z kože žihadlá.

phoca_thumb_l_to_bolelo____

Nuž takéto boli naše hry pri pasení husi či kráv, sami sme si ich vymýšľali.

napísal Jozef Belica ml.