Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Rodinný život

V rodinách prevládalo bývanie viacerých generácií. Často bývali spolu rodičia, ženatí synovia s rodinou i slobodné dievky a mládenci. Obyčajne všetci gazdovali spoločne. Hlavou rodiny bol otec. Prejavom úcty bolo vykanie. Deti vykali apkovi, manke, starimu apkovi, starej manke, svákovi, totke, učekovi, učinej, krsnimu apkovi , krsnej manke aj susedon. Prevládali viacpočetné rodiny. Výnimkou nebola rodina, v ktorej sa narodilo 7, 9 i 11 detí. Vysoká však bola i úmrtnosť detí, najmä do jedného a do piateho roku. Medzi najmladším a najstarším súrodencom bol často veľký vekový rozdiel. Rodili i ženy od 40 do 50 rokov. Často sa narodili matke i dcére deti naraz. Aj napriek týmto skutočnostiam bolo každé dieťa v rodine požehnaním.

Narodenie dieťaťa

Ženy v minulosti rodili doma, ale často i v poli pri práci. Pri pôrode im pomáhali susedy, príbuzné i dedinská baba. Častokrát rodičky po pôrode pokračovali v práci, ktorú začali pred pôrodom. Do krstu žena ani dieťa nemohli ísť z domu. Preto sa dieťa krstilo po týždni,
aby matka mohla čím skôr pracovať na poli. Kmotrovcov, teda krstných rodičov pre dieťa, si rodičia vyberali spomedzi príbuzných, kamarátov i kamarátok. Navzájom si odriekali. Kmotrovstvo sa nesmelo odmietnuť ani pri krste, ani pri birmovke. Často si za krstných rodičov volali bielych aj Cigáni z cigánskej osady na Dedinskej. Krstní rodičia odniesli dieťa do kostola na krst. Po návrate z krstu hovorili: „Zali zme ván pohana, priniesli zme kresťana.“ Najčastejšie mená chlapcov boli: Jozef, Ján, Štefan, Pavol, František, Cyril, Valent, Ondrej... Z dievčenských mien prevládali: Mária, Anna, Katarína, Helena, Paulína, Cecília, Rozália... Niekedy mená detí pri krste vyberal kňaz, a tak sa objavili aj menej frekventované mená: Uršula, Žofia, Školastika, Dominik, Vincent, Titus..

Dieťa zavíjali matky do vankúša, ktorý uviazali povojníkom. Oblečenie preň zhotovovali doma. Čepčeky na hlavu boli ozdobené čipkami, stužkami a granátkami. Keďže v izbách bolo tesno, na hradu pod strop priviazali plachtu, do nej vložili dieťa spať. Na plachtu pripevnili šnúrku, aby mohli dieťa v noci kolísať. Plachtu neskôr nahradil belčov, kolíska vyrezaná z dreva. Do poľa nosili plachtu uviazanú na paliciach, v nej bolo dieťa, kým rodičia pracovali. Odpradávna boli v mysliach ľudí hlboko zakorenené rôzne povery. Sprevádzali ich od narodenia až do konca života. Týkali sa aj narodenia dieťaťa. Tehotenstvo ženy dlho „zakrývali“. Ak sa to okolie dozvedelo, dávali im rôzne rady. Žena sa nesmela uprene pozerať na zvieratá, aby dieťa nebolo škaredé. Ak jej padlo na telo nejaké ovocie – jahoda, moruša , dieťa malo mať na tom mieste znamienko „plamienok“. Podobne, ak sa v ľaku chytila niekde na svojom tele, malo mať dieťa na tom mieste znak. Tehotné ženy nemali dvíhať ruky, napríklad pri vešaní bielizne, aby sa dieťatku neomotala okolo krku pupočná šnúra. Niektoré ženy vedeli „zaručene“ určiť pred pôrodom pohlavie. Ak mala budúca matka špicaté brucho , mal to byť chlapec, ak okrúhle, malo sa narodiť dievča. Chlapci vraj krásu budúcej matke pridávali , dievčatká odoberali. Tehotná žena sa nemala pred pôrodom ponáhľať s výbavou ani prinesť do domu pred pôrodom kolísku, aby o dieťa pri pôrode neprišla. Ak sa v danom roku narodilo mnoho chlapcov, vraj bude vojna. Aj narodenie dieťaťa bolo opradené mnohými poverami. Matka a dieťa boli po narodení oddelené v izbe plachtou – kútnicou. Dieťa sa do krstu nevystavovalo na obdiv ani s ním matka nechodila medzi ľudí. Aj po krste ho chránila pred ľuďmi, aby ho neuriekli. Verilo sa, že ľudia so zrasteným obočím majú „silný zrak“ a môžu dieťaťu ublížiť. Pred nimi mala dieťa ochrániť červená mašlička na zápästí. Ak dieťa plakalo, bolo mrzuté, „ prišlo mu z očí“. Vtedy mu „robili vodu“. Do taniera s vodou dali štyri prútiky a štyri žeravé uhlíky . Ak uhlíky klesli na dno, dieťaťu „ prišlo z očú“. Aby ho zbavili urieknutia, dali mu napiť z tej vody. Po stretnutí s viacerými ľuďmi matka dieťa „posplúvala“ , alebo ho dokonca postierala pomočenou plienkou. Deti sa nemali do roka strihať. Nechty sa mali ohrýzať, nie strihať nožnicami.

Svadba

Osobitná pozornosť v dedine sa venovala svadbe. Mládenec si vyhliadol dievča, začal chodiť na vohľady. Dievča muselo vyhovovať rodine, najmä ich stavu. Ak bolo dievča chudobnejšie ako ženích, rodičia s výberom nesúhlasili, odhovárali syna. Ak si ju aj napriek tomu vzal, malo to často nedozierne dôsledky, príbuzenské i majetkové.

O svadbe rozhodovali rodičia, dohodli sa na termíne svadby aj na vene. Urobila sa pokonávka. Obyčajne nevesta bývala u ženícha. Ak sa ženích prisťahoval k neveste, išiel na prístavky a často sa mu posmievali, že „pod duchnou jedáva lekvárový chlieb“. Na Skýcove sa hovorilo, že iba ten mládenec si dovedie ženu z inej dediny, alebo tá dievka sa vydá inde, ktorá sa nemôže minúť doma. Manželstvá uzatvárali aj blízki či vzdialenejší príbuzní. Tri nedele pred svadbou sa v kostole konali ohlášky. Pred svadbou chodila po príbuzných zváčka, žena, ktorá ich pozývala na svadbu. Neskôr túto úlohu vykonávali 2 – 3 mládenci. V deň svadby bola nevesta oblečená do svadobných šiat. Tvorili ich biele rukávce, biela sukňa, harajda a zástera. Na hlave mala partu. V tridsiatych rokoch 20. storočia ju nahradil závoj, šlajer. Ženích mal oblečenú bielu košeľu, čierne nohavice – rajtky , obuté mal čižmy a na hlave mal klobúk. Staršie ženy dávali pred sobášom neveste rôzne rady do manželstva. Počas sobáša mala stupiť manželovi na nohu, aby bol v manželstve „pod papučou“. Aby bolo ich manželstvo šťastné, mala si nevesta obliecť na sobáš niečo naopak. Pred sobášom nesmel budúci manžel vidieť svadobné oblečenie nevesty, aby ich v spoločnom živote nepostihlo nešťastie. Rodina ženícha prišla k neveste, aby ju vypýtal starejší alebo krstný otec. Mladomanželia odprosili rodičov, rodičia im dali požehnanie a išlo sa na sobáš do kostola. Na svadbe nechýbala „zásedka“, žena, ktorá mala v ruke palicu ozdobenú stuhami a korálkami. Po sobáši podala novomanželom koláč „mrván“, ktorý polámali a rozhodili okolo seba. Sobáš sa konal v nedeľu doobeda, svadobná hostina trvala až do rána u ženícha aj u nevesty. Hojnosť na stole závisela od zámožnosti rodičov. Večer až do polnoci sa chodilo tancovať do krčmy na krčomnicu. Tam mali prístup aj ostatní dedinčania. O polnoci prišli do domu nevesty aj ženíchovi svadobníci. Začepili nevestu a obliekli ju do kroja. Z devy sa stala žena. Takto prestrojenú si ju ženích odviedol domov. Počas svadby hrala cimbalová muzika. Svadobní hostia tancovali, zabávali sa a spievali svadobné piesne.

Pri vstupe svadobčanov do domu ženícha:

Iďeme, iďeme, cesťičku nevieme,
dobrí luďie veďia, ada nán poveďia.

Pri čepčení nevesty:

Pochválen Pán Ježiš Kristus, prišli sme,
tvoj vienoček na tvej hlávke našli sme,našli sme.
Ešťe sa ja mojej manki opítan

dokedi ja ešte pri nej bívať mán, bívať mán.
Nie Anička, nie céruška, nie dlho,
koho si si vivolila, ten s ťebou, ten s ťebou.

Iné svadobné piesne:

Čože je to, čože je to za zelenú trávu,
hore našín, hore našín dvoron rosipanú.
Rosípajú pod zelenú brezu,
už Marišku, už Marišku od tích Palov vezú.

Vezúže ju, vezúže ju na peknon kočíku
a Janíčka a Janíčka na bielon koníku.
A ten koník preveselo skáče
a Mariška a Mariška prežalosne plače.

Neplač milá, neplač milá, drahá duša moja,
lepší son ťi, lepší son ťi ak mamička tvoja.
Kebi ťebe mamička zomrela,
ďe bi si sa, ďe bi si sa, Mariška, poďela.

Furmani idú, kone si vedú,
pred richtáron na ton vŕšku,
pred richtáron na ton vŕšku,
vipriahať budú, vipriahať budú.

Ktože in je pán, ten Janíčko sán,
sťeu Aničku oklamaťi,
sťeu Aničku oklamaťi,
oklamau sa sán, oklamau sa sán.

Na druhý deň odviezol ženích nevestinu výbavu. Na voz naložili periny, vankúše, šaty, uteráky, posteľnú bielizeň, posteľ, nízku kasňu, neskôr dve vysoké kasne a za spevu previezli nevestu. K ženíchovi sa chodilo na škodu. Chlapi sa poobliekali za maškary, omotali sa do slamy. Ak sa dievka vydávala nepoctivá alebo v druhom stave, nemala vo venčeku na hlave zelené. Bola terčom posmechu nielen ona, ale aj jej deti.

Úmrtie

Nevyhnutná v živote človeka je i smrť. Aj úmrtie bolo poznačené istými zvykmi. Smrť niekoho v dedine predpovedal kuvik, štekanie psa, sny či hlasný hlahol zvonov. Úmrtie človeka oznamoval umieračik. Podľa zatrhovania zvonov sa dalo zistiť, či ide o muža alebo ženu. V dome zastavili hodiny, zastreli zrkadlo, otvorili okno, aby duša odletela z domu. Mŕtveho umyli, obliekli a uložili na posteľ. Potom ho preložili do truhly, vystreli ho v dome, do rúk mu dali pátričky a modlitebnú knižku. Pod hlavu mu dali suché byliny, ktoré na Božie Telo vzali z búdičky. Mŕtvemu sa dal do vrecka peniaz,aby mal na cestu na druhý svet. Nesmelo sa zabudnúť ani na veci, ktoré mal mŕtvy za života rád – fajka, pálenka, okuliare..., aby svojich blízkych neprišiel „ gniaviť“. Mnohí po smrti príbuného tvrdili, že ich „ prišiel pozrieť“. Cítili v izbe vánok, pohladenie, alebo sa s ním rozprávali. Kým bol mŕtvy vystretý a pršalo,vravelo sa, že banuje za svetom. Starší ľudia, najmä ženy mali pripravený batôžtek s vecami na oblečenie „ do jamy“. Cez deň mŕtveho chodili pozerať susedia, príbuzní a iní ľudia z dediny, večer sa pri ňom modlili. V deň pohrebu ho vyniesli pred dom, tam sa konala časť obradov. Potom ho preniesli na cintorín, kde obrady pokračovali. Uložili ho do pripravenej jamy. Ak zomrel mládenec alebo dievka, pohreb bol vlastne ich svadbou. Sprevádzali ich družičky v bielych šatách, chlapci mali pierka. Po oboch stranách truhly niesli roztrhnutý veniec uvitý z krušpánu. Ak zomrel mládenec, na vankúši niesli pierko, ak zomrelo dievča, niesli venček. Jedna z dievčat, prípadne jeho frajerka, bola oblečená za nevestu, iná dievčina bola v čiernom, v ruke držala zlomenú sviecu, ktorá symbolizovala koniec života nebohého mládenca alebo dievky. Hrob bol označený krížom, obyčajne bol z dreva zhotovený doma. Až neskôr sa zhotovovali kamenné kríže. Za blízkymi príbuznými sa nosil smútok jeden rok, vdovy chodili v čiernom aj niekoľko rokov. Mnohé vdovy sa však z existenčných dôvodov znova vydali, a tak bolo v rodine aj troje detí.

Text: Monografia Skýcov - Mgr. Helena Juríková